Máme záhady oceánov ako zvuk „Bloop“. Máme záhady vesmíru ako signál „Wow!“. Potom tu máme záhadu, ktorá leží priamo pred nami, na stránkach 600 rokov starého kodexu. Je to kniha napísaná neznámym písmom, v neznámom jazyku, ilustrovaná obrázkami rastlín, ktoré neexistujú, a hviezdnych máp, ktoré nedávajú zmysel. Toto je príbeh Voynichovho rukopisu (The Voynich Manuscript) – najväčšej kryptografickej hádanky v histórii.
Na svete existujú stovky nerozlúštených starovekých textov. Väčšinou však vieme, o aký jazyk ide, len sme zabudli, ako ho čítať. Pri Voynichovom rukopise nevieme vôbec nič. Nevieme, kto ho napísal, prečo ho napísal, a ani to, či vôbec obsahuje skutočnú správu.
Je to neuveriteľne prepracovaný podvod, alebo kľúč k stratenej civilizácii a zabudnutým vedomostiam?
Čo presne je Voynichov rukopis?
Fyzicky je to relatívne malá kniha, ktorá má dnes približne 240 strán z tenkého pergamenu (teľacej kože). Je plná ručne písaného textu sprevádzaného stovkami farebných ilustrácií. Moderné rádiokarbónové datovanie umiestnilo vznik pergamenu do prvej polovice 15. storočia (približne 1404 – 1438).
Svoje meno dostal po poľsko-americkom kníhkupcovi Wilfridovi Voynichovi, ktorý ho v roku 1912 objavil v jezuitskom kolégiu v Taliansku. Odvtedy sa o jeho rozlúštenie pokúšali najlepší kryptografi sveta, vrátane lámačov kódov z oboch svetových vojen a dokonca aj moderných programov umelej inteligencie. Všetci zlyhali.
Dnes je rukopis bezpečne uložený v knižnici vzácnych kníh Beinecke na Yalskej univerzite, kde je kompletne zdigitalizovaný a dostupný pre kohokoľvek, kto by si chcel zlomiť hlavu.
Obsah: Neznáme rastliny, nahé ženy a podivné mapy
Keďže textu nerozumieme, jediné vodítko nám dávajú bizarné ilustrácie. Na ich základe vedci rukopis rozdelili do šiestich hlavných sekcií:
1. Herbár (Botanická sekcia)
Toto je najväčšia časť knihy. Každá stránka obsahuje ilustráciu jednej alebo dvoch rastlín a sprievodný text, podobne ako v stredovekých herbároch. Problém? Takmer žiadna z týchto rastlín sa nedá s istotou identifikovať. Zdá sa, že sú to buď fantazijné výtvory, alebo druhy, ktoré sú dávno vyhynuté, alebo neuveriteľne zlé kresby reálnych rastlín.
2. Astronomická a Astrologická sekcia
Obsahuje zložité kruhové diagramy, ktoré vyzerajú ako nebeské mapy, znamenia zverokruhu (Baran, Býk atď.) a ilustrácie slnka a mesiaca. Symboly zverokruhu sú rozoznateľné, ale kontext, v akom sú použité, je úplne cudzí a nezodpovedá žiadnej známej európskej ani východnej tradícii.
3. Balneologická sekcia („Kúpeľná“ sekcia)
Táto časť je najbizarnejšia. Zobrazuje desiatky malých, nahých žien (väčšinou so zvláštne vydutými bruchami), ktoré sa kúpu v zložitých systémoch zelených alebo modrých bazénov a vaní. Všetko je prepojené zložitými „inštalatérskymi“ rúrkami, ktoré pripomínajú skôr anatomické orgány.
4. Kozmologická sekcia
Ešte abstraktnejšie diagramy. Stránky plné kruhov, „hviezd“ a máp, ktoré môžu zobrazovať čokoľvek od galaxií až po mikroskopický svet. Jedna zo stránok sa dá rozložiť na obrovskú, šesťstranovú mapu plnú tajomných obrazcov.
5. Farmaceutická sekcia
Táto časť pripomína zoznam ingrediencií. Zobrazuje oddelené časti rastlín (korene, listy) vedľa nádob a pohárov, aké používali stredovekí lekárnici. Okolo nich je opäť text, pravdepodobne recepty.
6. Sekcia „Receptov“ (alebo Hviezdna sekcia)
Posledná časť knihy je takmer výlučne text. Je rozdelená do krátkych odsekov, z ktorých každý je označený malou hviezdičkou alebo kvetom na okraji. Vyzerá to ako zoznam pokynov, kúziel alebo receptov.
Záhada samotného textu: „Voynichčina“
Prečo si myslíme, že to nie je len náhodné čmáranie? Pretože text, prezývaný „Voynichčina“ (Voynichese), sa správa ako skutočný jazyk.
- Slovná zásoba: Skladá sa z približne 20-30 unikátnych znakov (písmen), ktoré sa opakujú a spájajú do „slov“.
- Gramatika: Niektoré znaky sa objavujú len na začiatku slov, iné len na konci, podobne ako predpony a prípony v našich jazykoch.
- Štatistika: Text dokonale spĺňa takzvaný Zipfov zákon. To je lingvistický princíp, ktorý hovorí, že v každom prirodzenom jazyku je frekvencia slov predvídateľná (napríklad najčastejšie slovo sa vyskytuje dvakrát častejšie ako druhé najčastejšie atď.). Náhodné čmáranice by toto pravidlo nespĺňali.
To znamená, že ktokoľvek to napísal, buď použil skutočný, neznámy jazyk, alebo vytvoril neuveriteľne zložitý a matematicky konzistentný kód.
Hlavné teórie: Kód, podvod alebo stratený jazyk?
Počas storočia sa objavili stovky teórií. Väčšinu z nich môžeme zaradiť do troch kategórií:
1. Je to nerozlúštiteľný kód (Šifra)
Podľa tejto teórie je text napísaný v známom jazyku (napr. latinčine, nemčine alebo hebrejčine), ale je zašifrovaný. Problém je, že ani tie najsofistikovanejšie metódy dešifrovania nenašli žiadny vzorec. Ak je to kód, je geniálny a ďaleko predbehol svoju dobu.
2. Je to dokonalý podvod (Hoax)
Toto je populárna teória. Autor (možno podvodník ako Edward Kelley, spájaný s alchymistom Johnom Deem) vytvoril knihu plnú nezmyslov, aby ju predal bohatému a poverčivému zberateľovi, pravdepodobne cisárovi Rudolfovi II. v Prahe, ktorý bol posadnutý alchýmiou a mágiou. Problém: Prečo by niekto vytváral podvod, ktorý je lingvisticky taký zložitý (Zipfov zákon), keď by stačili náhodné čiary?
3. Je to skutočný, ale stratený jazyk
Možno najromantickejšia teória. Rukopis je napísaný v skutočnom, ale dnes už mŕtvom a nezaznamenanom jazyku. Mohlo ísť o izolovanú komunitu, tajnú sektu alebo stratenú ázijskú reč, ktorá si vytvorila vlastné písmo. To by vysvetľovalo neznáme rastliny (miestna flóra) aj podivnú kozmológiu.
Najnovšie pokusy s umelou inteligenciou naznačili, že jazyk má štruktúru podobnú hebrejčine alebo arabčine, ale ani AI nedokázala poskytnúť súvislý preklad. Záhada zostáva.
Odkaz Voynichovho rukopisu
Voynichov rukopis je viac než len kniha. Je to „intelektuálny Everest“. Je to dokonalá záhada v dobe, keď si myslíme, že Google a AI dokážu zodpovedať všetko. Je to test ľudskej vynaliezavosti a zároveň zrkadlo našej fantázie.
Kým ho nerozlúštime, zostane prázdnym plátnom, na ktoré si premietame vlastné teórie o alchýmii, stratených svetoch a mimozemských posolstvách. A možno presne to jeho autor chcel.
Leave a Reply